Stará basgitara opretá o aparát v drevom obloženej londýnskej skúšobni

Faces dokončili prvý album po 53 rokoch. Na basu prišiel Glen Matlock zo Sex Pistols

Stačila fotka novinového výstrižku a veta „Never a dull moment“. Glen Matlock, basgitarista Sex Pistols, v stredu potvrdil to, na čo fanúšikovia čakali päťdesiattri rokov: Faces dokončili prvý štúdiový album od roku 1973.

Zostava, ktorá ho nahrala, je zmes histórie a absurdity. Rod Stewart, Ronnie Wood a Kenney Jones — traja preživší z pôvodnej partie — plus Matlock na base. Jedenásť skladieb, nových aj prekopaných, vzniklo v londýnskych RAK Studios. Dátum vydania ani label zatiaľ neexistujú. Existuje len potvrdenie, že páska je hotová, a to je pri kapele, ktorá sa rozpadla prvýkrát pred polstoročím, samo o sebe správa.

Faces boli v rokoch 1969 až 1975 niečo ako najlepšia krčmová kapela sveta, ktorá omylom hrala arény. Vznikli z popola Small Faces, keď sa k nim pridal Stewart, a za šesť rokov stihli štyri albumy. Posledný, „Ooh La La“, vyšiel v roku 1973 a je to zvláštny dokument: titulnú pieseň nespieva Stewart, ale Wood — a text o tom, čo starý otec hovorí mladému chlapcovi o ženách, patrí k najkrajším veciam, aké kedy v britskom rocku vznikli. Ronnie Lane, ktorý ju napísal, odišiel z kapely ešte v tom roku. Zomrel v roku 1997 na roztrúsenú sklerózu. Klávesák Ian McLagan v roku 2014.

A teraz ten najpodivnejší detail: na basu nastúpil chlapík, ktorý v roku 1976 napísal basovú linku k „Anarchy in the U.K.“ a o rok neskôr ho z kapely vyhodili v prospech Sida Viciousa. Presne ten punk, ktorý mal kapely typu Faces pochovať ako prežité dinosaury, teraz dopĺňa ich rytmickú sekciu. Je v tom viac než nostalgia — Matlock je melodický basgitarista, bližšie k Laneovmu štýlu než k čomukoľvek, čo kedy nahral so Sex Pistols. Ak niekto mohol tú dieru zaplátať, je to on.

Otázka je, čo z toho vznikne. „Nové a prekopané“ je formulácia, ktorá v rockovom priemysle často znamená, že polovica albumu sú staré demonahrávky s novými sláčikmi. Proti tomu stojí fakt, že Wood o materiáli hovoril ako o „veľa dobrých vecí vo vreci“ a Jones potvrdzoval jedenásť trackov už v apríli 2025. Štyri roky príprav nie sú práca na jednom odrhovači.

A ešte kontext, ktorý veci dodáva váhu: Stewart tento rok ohlásil turné po Británii na rok 2027 a povedal, že to budú pravdepodobne jeho posledné koncerty. Faces teda nevydávajú album preto, aby mali čím naplniť štadióny. Vydávajú ho preto, lebo už nie je na čo čakať. Wood to povedal jasne: najprv sa každý vybaví so svojou kapelou, potom sa bude pokračovať.

Ak chcete vedieť, prečo na tom záleží, pustiť si „A Nod Is As Good As a Wink… to a Blind Horse“ z roku 1971 a hneď po tom „Ooh La La“. Je to rozdiel medzi kapelou, ktorá sa baví, a kapelou, ktorá sa lúči. Nový album bude musieť obstáť niekde medzi tým.

Podobný návrat do archívov rieši aj Pink Floyd s box setom k Animals — aj tam ide o to, čo sa dá ešte vytiahnuť z trezora. Rozdiel je, že Faces to skúšajú naživo, v štúdiu, s novými pesničkami. To je odvážnejšie.

Pridaj komentár

Back To Top