Dvadsať rokov po vydaní je The Black Parade stále tou doskou, ktorú si ľudia pamätajú skôr ako obrázok než ako zoznam skladieb: pochodujúca kapela v čiernych uniformách, biely oblek Gerarda Wayа, konfetový dážď a pódium ako cirkusová maringotka. Presne to je dôvod, prečo prežila.
My Chemical Romance ju vydali 23. októbra 2006 ako tretí album. Je to rocková opera o pacientovi, ktorý zomiera na rakovinu a v posledných chvíľach sleduje vlastný pohrebný sprievod. Produkoval ju Rob Cavallo, ten istý človek, ktorý stál za American Idiot Green Day — a je to počuť: gitary, klavíry, dychy, vrstvené zbory, žiadny strach z gýča. Kapela z Newarku v New Jersey tým z trochu opovrhovaného emo žánru urobila niečo, čo sa dalo hrať v arénach.
„Welcome to the Black Parade“ je dodnes ich najznámejšia vec: klavírny úvod, ktorý sa nedá zastaviť, a refrén, ktorý spieva celá sála. Album debutoval na druhom mieste Billboard 200 a stal sa trojnásobne platinovým v USA. Single „Famous Last Words“, „I Don’t Love You“ a „Teenagers“ z neho urobili niečo, čo sa v roku 2006 dalo počuť v každom nákupnom centre — a to je pri konceptovom albume o smrti celkom paradox.
Štruktúra je pritom takmer muzikálová: úvod, tri single, balady, finále. Cavallo na nej použil toľko vrstiev, koľko sa do rockovej nahrávky zmestí — zbory, klavíry, dychy, gitary naskladané do steny zvuku. Nie je to album na slúchadlá; je to album na sálu, kde sa konfetový dážď nedá odlíšiť od potu.
Prečo to drží? Lebo to nie je len zbierka piesní, ale kostým, ktorý kapela nosila celé turné. MCR sa na pódiu prezliekli za „Black Parade“ a hrali postavy z albumu — čo je pri rockových kapelách zriedkavé a pri emo kapelách takmer neslýchané. V roku 2006 to vyzeralo ako prehnané divadlo. Dnes to vyzerá ako posledný veľký rockový spekták pred érou, keď sa pozornosť presunula na sociálne siete.
Je tu aj menej príjemná časť: kapela sa v roku 2013 rozišla a vrátila sa až v roku 2019. Medzitým sa emo scéna rozpadla, „emo revival“ prišiel a odišiel a MCR sa stali referenciou pre kapely, ktoré si z nich zobrali vizuál bez toho, aby rozumeli tomu, prečo album fungoval. The Black Parade nefunguje preto, že je temný. Funguje preto, že je dotiahnutý do konca — od obalu po poslednú skladbu.
Ak si ho púšťaš po rokoch, začni pri „Mama“ a „Sleep“. Tam je počuť, že to nie je nostalgická jarmočná atrakcia, ale doska, ktorá sa nebojí byť smiešne vážna. A práve to je dnes vzácne. Halloween je na to ideálny termín — ale neboj sa, funguje aj 1. novembra.
